Moje postrehy

Udalosti po výbuchu vo VOP Nováky 2. časť, alebo:  Záleží niekomu na tom, aby ľudia nezomierali pri výbuchoch?  

Voľné pokračovanie článku „VOP Nováky – mystifikácia spoločnosti“

Od tej doby prešlo viac ako jeden a pol roka a možno nezainteresovaný by aj uveril, že zákon o výbušninách, výbušných predmetoch a munícii, ktorý sa začal tvoriť ako reakcia na výbuch vo VOP Nováky už predsa musí byť v platnosti. Skutočnosť je však bohužiaľ úplne iná. Napriek tomu, že sa presedelo nemálo hodín na dopracovávaní a dolaďovaní znenia návrhu zákona z vecnej aj legislatívnej stránky, aby ho bolo možné predložiť na rokovanie vlády SR, stále o ňom môžeme iba snívať. Poodhalil by som teda zasa niečo z kuchyne, kde sa to všetko „varí“.

Na Ministerstve hospodárstva sa trochu pohli ľady a proces tvorby zákona dostal novú krv, ktorá sa pre mnohých zainteresovaných až prekvapivo promptne, profesionálne a s úprimnou snahou dospieť do zdarného konca vrhla do práce. Normálne to vyzeralo, že za niekoľko týždňov nebude čo riešiť. Ale zasa treba skočiť z oblakov na zem a pozrieť sa našej realite do očí. Takmer neuveriteľným spôsobom sa v jednotlivých častiach začali objavovať niektoré staré známe myšlienky, ktoré boli v predchádzajúcom procese zavrhnuté. Samozrejme „starí vlci“, ktorí už čo to preskákali vedia, že ak chcem dosiahnuť svoje tak musím skúšať a podsúvať svoje myšlienky, lebo stačí chvíľka nepozornosti ostatných a mám tam to čo som chcel.  Ale aby som nehovoril v inotajoch.

 Jednou takouto a úplne do neba volajúcou myšlienkou je zavedenie absolútnej výnimky z ustanovení tohto zákona pre Slovenskú informačnú službu. Podľa jej predstaviteľov totiž nie je možné vykonávať spravodajskú činnosť – rozumej získavať, zhromažďovať a vyhodnocovať informácie bez používania výbušnín. A samozrejme spôsobom a v prostredí bez akejkoľvek kontroly. Veď hádam nemôže byť niekto taký naivný aby si myslel, že činnosť takej elitnej spravodajskej služby by mohla podliehať nejakej kontrole.

 A čuduj sa svete, na Ministerstve hospoárstva sa nenašiel nikto kompetentný, kto by mal toľko profesionálnej a občianskej hrdosti aby im vysvetlil, aké je ich miesto na slnku. Našli sa len dvaja ľudia v legislatívnej rade vlády, ktorí to na plné ústa povedali.

Druhou takouto z popola povstanuvšou myšlienkou bola požiadavka na zásadné zvyšovanie počtu pracovných miest na banských úradoch. Ale keďže každý zainteresovaný vie, že nové tabuľkové miesto stojí peniaze a tie Ministerstvo financií na takéto „nedôležité“ veci len tak ľahko neuvoľní, treba nájsť iné „bezbolestné“ riešenie. A samozrejme na Ministerstve hospodárstva, ktoré má byť gestorom tohto zákona a teda zabezpečiť aj výkon dozoru nad jeho dodržiavaním vedia ako nato. Je to celkom prosté. Stačí do sprievodných dokumentov návrhu zákona nenápadne dopísať vetu, že sedem tabuľkových miest, samozrejme aj s finančným krytím, poskytne Ministerstvo obrany a šesť Ministerstvo vnútra. Počítate úplne správne. Na dozor dvoch až troch fabrík, ktoré ešte trochu niečo s muníciou robia treba trinásť inšpektorov. A aby sa náhodou niektorý banský úrad necítil ukrivdený, tak dáme miesto na každý. Čo na tom, že všetky tie fabriky sú sústredené v trojuholníku Trenčín- Žilina – Prievidza,  tak že určite veľmi efektívne tu môže pracovať napríklad inšpektor z Banského úradu v Spišskej Novej Vsi alebo Košíc. Ministerstvo hospodárstva argumentuje približne stovkou vydaných licencií na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu. Tu však treba poznamenať, že reálne obchoduje možno desať percent spoločností zväčša so sídlom v Bratislave alebo v spomínanom trojuholníku. A ich činnosť je zväčša len administratívna, teda často krát sa obchodovaný materiál  na území Slovenska ani neocitne.

Potreba vyriešenia tohto problému dosiahla až takú úroveň, že bolo zvolané rokovanie štátnych tajomníkov ministerstiev hospodárstva, obrany, vnútra, práce, sociálnych vecí a rodiny. Naozaj by som všetkým doprial vidieť ten údiv a zdesenie týchto vysokých predstaviteľov, keď sa s plnou vážnosťou dozvedeli, že všetko čo sa v tejto krajne v civilnom sektore deje s muníciou beží len „samospádom“ bez akejkoľvek právnej opory a kontroly. Výsledok rokovania bol v podstate veľmi jednoduchý a jasný. V stručnosti asi taký, že štátni tajomníci zainteresovaných rezortov prisľúbili plnú podporu pri rokovaniach vlády o uvoľnení financií pre vytvorenie „rozumného a potrebného“ počtu pracovných miest. Poskytovanie tabuľkových miest z Ministerstva obrany a Ministerstva vnútra bolo zavrhnuté ako nevhodné. Tak že skoro ako v rozprávke, dobrý koniec. Akurát že koniec to zďaleka nebol.

Napriek takýmto drobnôstkam, ktoré okoreňovali inak nudný legislatívno technický proces všetko vyzeralo nádejne. Návrh prešiel pripomienkovaním úradu vlády, pripomienky boli zapracované a ocitol sa až v legislatívnej rade vlády. Táto vzniesla niekoľko pripomienok, ale nič neriešiteľné. Tak že sa dalo logicky, ale naivne očakávať ich zapracovanie a druhé kolo.

Čo však čert nechcel, onedlho po rokovaní o tabuľkových miestach opustil svoje kreslo štátny tajomník Ministerstva hospodárstva. A aby toho nebolo dosť, opustil svoje kreslo aj Minister obrany. No a keď že vo svetle iných politických udalostí nebolo žiaduce jeho miesto obsadiť, prevzala dočasne riadenie Ministerstva obrany Premiérka.

A kto by len očakával, že s nástupom nového štátneho tajomníka Ministerstva hospodárstva, ktorý naozaj nemohol byť v tej chvíli zaťažený poznaním v našej veci, vrátila sa staronová požiadavka na tabuľkové mesta (7 + 6).

A čo by naozaj málo kto zo zainteresovaných čakal, práve riešenie tejto požiadavky „zlomilo krk“  návrhu zákona. Napriek snahe ľudí z Ministerstva obrany, vysvetliť Premiérke dôležitosť zákona a súvisiacich problémov, nebolo v jej silách rozhodnúť o osude trinástich tabuľkových miest. Nič sa nedá robiť, už tento gordický uzol bude musieť rozseknúť až nová vláda.

 Na záver spomeniem ešte jeden  drobný detail celého procesu. Pre úradníkov nepodstatný, ale pre vyšetrovateľov a prokurátorov z  trestnoprávneho  hľadiska významný. Pracovníci Ministerstva spravodlivosti neboli ochotní akceptovať navrhovanú novelu Trestného zákona, ktorá by konečne neoprávnené držanie výbušnín a munície posunula z roviny priestupku do pozície trestného činu. Odôvodnenie bolo vskutku majstrovské, vraj „časté novelizovanie Trestného zákona neprispieva k stabilite právneho systému“. S tým sa samozrejme dá súhlasiť, ale vzhľadom na skutočnosť, že takmer každý v súčasnosti prijímaný zákon má dovetok „o zmene a doplnení iných zákonov“ to mne v tomto prípade vyznieva úradnícky  úzkoprso. Takže, ak máte v súčasnosti nelegálne v držbe zbraň je to trestný čin,  ale ak máte doma v garáži 3 tony výbušnín a rozbušiek alebo protilietadlovú raketu ,ktorou môžete „poslať k zemi“ lietadlo s 300 cestujúcimi dopúšťate sa  iba  priestupoku na úseku výbušnín.  Namiesto jednoduchého paragrafu musia vyšetrovatelia veľmi prácne dokazovať,  že sa jedná aspoň o trestný čin všeobecného ohrozenia. Pri spomienke na množstvo mŕtvych v  madridskom metre, londýnskych autobusoch alebo nórskeho Brievika a mediálne deklarovanému boju proti terorizmu  vyznieva táto argumentácia  dosť absurdne.

Tak že malá rekapitulácia:  2. marca 2012 máme piate výročie fatálneho výbuchu vo VOP Nováky. Napriek všetkému však asi nikto z našich zákonodarcov, vyšetrovateľov a prokurátorov stále nepotrebuje zákon, ktorý by raz a navždy dal legislatívny rámec nakladaniu s muníciou v civilnom sektore  a upravil trestnoprávnu zodpovednosť pri neoprávnenej držbe výbušnín, výbušných predmetov a munície.

Ale asi to naozaj netreba, veď máme niekoľko krát novelizovaný „Národný akčný plán boja proti terorizmu“, potenciálni politici nám sľubujú okrem iného „Právo a spravodlivosť“, tak načo by nám bol nejaký nepodstatný zákon, keď si vlastne aj bez neho žijeme už toľké roky. A prezradím ešte jednu vec. Na 28. – 30. Septembra je vytýčené prvé skutočné pojednávanie s obvinenými vo veci VOP Nováky. No nie je to úžasné, päť rokov a pár dní, a pojednávanie je tu.