Moje postrehy

Dňa 2. marca 2007 otriasla VOP Nováky a okolitými obcami séria mohutných výbuchov, ktoré mali za následok okrem iného smrť ôsmich ľudí, jedného doživotne ťažko zdravotne postihnutého a niekoľko ťažšie, či ľahšie zranených osôb. Materiálnym následkom tohto výbuchu bola totálna likvidácia tzv. haly „A“, ktorá slúžila (mala slúžiť) na delaboráciu munície.

Bezprostredne po výbuchu si široká verejnosť položila otázku: „Ako je to možné, čo zlyhalo?“ Pre mnohých „akože odborníkov“ bola odpoveď okamžite jasná – nedodržanie technologických postupov.

Odborná verejnosť, ktorá o fungovaní VOP Nováky čo to vedela, začínala tušiť, kde asi problémy vznikali.

Tretia skupina ľudí, ktorí si museli klásť otázky a hľadať odpovede boli vyšetrovatelia a prokuratúra. A pri hľadaní týchto odpovedí sa začali vynárať na svetlo sveta skutočnosti, ktoré nezainteresovaných  prekvapili, odborníkov utvrdili vo svojich úvahách a predovšetkým prokuratúru takmer šokovali. Pýtate sa, čo to bolo za informácie? Odpoveď je celkom jednoduchá. Takmer absolútna absencia legislatívnych noriem, ktoré by riešili otázky spojené s výrobou, skúšaním, skladovaním a delaboráciou munície a vôbec fungovaním fabriky takéhoto typu.

Pozrime sa ale na problém trošku hlbšie a ozrejmime situáciu aj nezainteresovaným. Vojenské opravárenské podniky boli pôvodne budované ako skutočne vojenské fabriky, ktoré mali zabezpečovať určité špecifické činnosti pre armádu. VOP Nováky bol založený niekoľko rokov po II. Svetovej vojne (1957) a teda s filozofiou, aby mohol fungovať ako vojenská fabrika aj v prípade vojny. Táto filozofia pretrvávala minimálne do roku 1989, kedy prevládajúcimi činnosťami boli revízie, opravy, delaborácia, ale aj výroba munície. Od toho sa odvíjal aj režim fungovania, teda vojenský prístup v riadení, činnosť podľa vojenských predpisov a vojenské vzdelávanie tam pracujúcich pyrotechnikov, čo i to boli civilní zamestnanci. Po roku 1989 v nadväznosti na zmenu vojenskej doktríny, znižovanie rozpočtu armády, znižovanie početných stavov vojenskej techniky a tým aj poklesom množstva potrebnej munície musela logicky nastať aj zmena výrobného programu. Ten sa postupne preorientovával viac a viac na delaboráciu munície. Bola to nadbytočná munícia našej armády, ale v rámci „prežitia“ sa začali prijímať aj zákazky zo zahraničia. V princípe by na tom nebolo nič nelogické, ale…. V roku 2006 nastala transformácia VOP Nováky na akciovú spoločnosť. Možno si ako ja položíte otázku, či je akciová spoločnosť vhodnou obchodnou formou pre podnik, ktorý predsa, len je v istých situáciách pre štát strategický. Nehovoriac o tom, že akciová spoločnosť má zvyčajne za úlohu produkovať zisk. Ozbrojené sily SR (tak sa teraz volá naša armáda), ktoré sú podstatným zákazníkom štátnej akciovej spoločnosti a  zápolia, ako mnohí iní s ekonomickými problémami si teda majú objednávať služby od podniku, ktorý je tu síce hlavne pre nich, ale chce aj zarábať. Mne to príde zvláštne.

Poďme ale od ekonomických problémov k problémom legislatívnym a technickým. Transformáciou na Akciovú spoločnosť, i keď je jej zriaďovateľom Ministerstvo obrany sa z VOP Nováky vytratili aj posledné zvyšky „vojenskosti“ a stal sa úplne civilnou firmou. Logicky by mal teda nasledovať prechod na výrobu v zmysle civilných právnych predpisov. Tu je však jadro problému, lebo také predpisy neexistujú. Teda po pravde existuje zákon č. 51/1988 Z. z. v znení neskorších predpisov a naň nadväzujúce vykonávacie vyhlášky. Ide však o zákon, ktorý rieši banskú činnosť, používanie výbušnín a pyrotechnických výrobkov (predovšetkým zábavná pyrotechnika). Muníciu a činnosti s ňou spojené nerieši a tiež nepozná žiadny druh oprávnenia, ktorý by umožňoval niekomu činnosti s muníciou vykonávať. V zmysle tohto zákona vykonáva štátny odborný dozor v oblasti výbušnín Hlavný banský úrad a Obvodné banské úrady. Žiadny z týchto úradov však kontrolnú činnosť vo VOP Nováky nevykonával, na čo mali v skutku zaujímavé dôvody. Jedným z argumentov bolo „my kontrolujeme len to, čo sme povolili“. Ďalším nie menej zaujímavým bolo, že keď aj chceli kontrolu vykonať, nebolo im to zo strany vedenia VOP umožnené s odôvodnením, že ich zriaďovateľom je Ministerstvo obrany. To však neznamená, že sa ich netýka civilná legislatíva. Ani jeden z týchto  argumentov však banskému úradu nebránil, aby VOP Nováky udelil povolenie na uvedenie delaborovanej trhaviny na trh.

Podčiarknuté a spočítané, fabrika fungovala v posledných rokoch na základe „zvykových práv“ a nikto z kompetentných necítil potrebu dať celej tejto činnosti legislatívny rámec.

Treba však povedať, že po výbuchu sa predsa, len niečo pohlo. Na základe iniciatívy ministrov obrany a vnútra sa do plánu legislatívnych úloh vlády dostala úloha pripraviť návrh samostatného zákona o výbušninách, munícii a pyrotechnických výrobkoch. Gestorom tvorby tohto zákona sa stalo ministerstvo hospodárstva, ktoré je tiež gestorom spomínaného zákona č. 51/1988. Zákon sa teda konečne začal tvoriť a človek by si myslel, že všetko ide správnou cestou. Prešiel však polrok, rok a stále zákon nebol v stave, aby sa dal predložiť na rokovanie vlády. VOP Nováky sa pomaly spamätávali zo škôd, ktoré výbuch napáchal a pozvoľna obnovovali aj muničnú výrobu, resp. nejakú drobnejšiu delaboráciu. Už sa síce nikto netváril, že nevie o legislatívnych nedostatkoch, ale vo vidine nového zákona sa vo „zvykových právach“ pokračovalo. Pokračovalo sa dokonca tak intenzívne, že 9. septembra 2009 sa vo fabrike ozval zasa výbuch, aj keď v porovnaní s predchádzajúcimi úplne nepatrný. Jeho výsledkom bola jedna osoba ťažko zranená s trvalými následkami.

A zasa rovnaké, prečo? Odpoveď je pomerne jednoduchá a takmer rovnaká, ako po prvom výbuchu. Absolútne nerešpektovanie elementárnych pravidiel práce s výbušninami a z toho vyplývajúce postupy práce. VOP sa i pred prvým výbuchom hrdil tým, že je akreditovaným pracoviskom, ktoré získalo akreditáciu od Slovenskej národnej akreditačnej služby. Na základe tejto akreditácie sa domnievali, dokonca boli presvedčení o tom, že všetko čo urobia je najsprávnejšie a bezchybné. Život však ukázal, aké je opojenie pocitom vlastnej neomylnosti nebezpečné. Kto pozná detailnejšie princíp akreditácií a certifikácií vie, že je to v mnohých prípadoch predovšetkým dobrý biznis pre akreditačné spoločnosti. Čo si budeme navrávať, v takýchto špecifických problematikách ide často len o zbierku dokumentov, ktoré veľmi „učeným“ spôsobom popisujú kto, čo a ako má zaevidovať, na akom hlavičkovom papieri má byť daný dokument spracovaný, kto a ako ho má podpísať a podobne. Skrátka odbornosť je nahradená neprehľadnosťou a komplikovanosťou „sledovaných riadiacich procesov“ a hlavný dôraz je kladený na „spokojnosť zákazníka“. Ja to nazývam Marxizmus – Leninizmus kapitalistického sveta.

Ale poďme zasa k nášmu rodiacemu sa zákonu. Ak si niekto myslí, že druhý výbuch jeho tvorbu zintenzívnil, alebo nebodaj urýchlil je veľmi naivný. Prešli viac ako dva roky od začiatku jeho tvorby a zákon sa dostal do legislatívnej rady vlády. Tu bol prerokovaný a s nejakými viac, menej formálnymi pripomienkami akceptovaný. A zasa plynul čas, ktorý však nebol venovaný úprave zákona v zmysle pripomienok. Najhmatateľnejším výsledkom tohto obdobia bola požiadavka Ministerstva hospodárstva o vytvorenie dvoch samostatných zákonov, jedného o munícii  a druhého o tom ostatnom a s tým súvisiaceho rozdelenia kompetencií. Kto trochu vidí do problematiky sa musí pri takejto myšlienke chytiť za hlavu, lebo mu je jasné, že by sa niektoré veci museli riešiť duplicitne a nastali by značné kompetenčné problémy. Ale i neodborníkovi musí napadnúť otázka, ako je možné, že inštitúcia ktorá bola viac ako dva roky hlavným garantom  a predkladateľom návrhu zákona ho zrazu považuje za zlý? Prečo sa potom venovalo toľko času a energie na jeho prípravu?

Táto iniciatíva bola našťastie zažehnaná a úmysel rozdelenia zákona nebol akceptovaný. Zasa by teda logicky malo nasledovať pokračovanie rozbehnutého legislatívneho procesu. Stalo sa však, čo by málo kto čakal. V rámci prípravy  návrhu Nariadenia vlády o systéme identifikácie a sledovanosti výbušnín na civilné použitie, ktorého príprava bola a vynútená povinnosťou aproximovať európsku smernicu urobilo Ministerstvo hospodárstva mierne povedané, zaujímavý pokus. V sprievodných dokumentoch spomínaného návrhu nariadenia sa ocitla nenápadná vetička, ktorou mala byť zrušená úloha vytvoriť zákon o munícii a ……… Podotýkam, že toto nariadenie ani v náznakoch nerieši problematiku, ktorú mal vyriešiť zákon, teda nie je ani minimálnou náhradou. 

Dňa 9. februára 2010 som v médiách zaznamenal správu, že VOP Nováky získal certifikát systému zabezpečovania kvality podľa Slovenského obranného štandardu AQAP. Podľa slov generálneho riaditeľa Petra Trgiňu, citujem z tlačovej správy: “Udelenie certifikátu AQAP znamená plnenie stanovených priorít vrcholového manažmentu z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, kvality ochrany životného prostredia a ďalších legislatívnych požiadaviek aj v oblasti vojenskej výroby, informoval generálny riaditeľ. Bude to podľa neho v prvom rade znamenať vyššiu bezpečnosť pracovníkov, ale aj zjednodušenie činnosti. Predtým totiž realizácia každej zákazky bola pod štátnym dozorom. Po splnení všetkých požiadaviek Slovenského obranného štandardu (SOŠ) a príslušnom audite si bude podnik tieto procesy vrátane medzioperačnej, kontrolovať sám.“  Drobná nepresnosť vo vyjadrení je len v tom, že realizované zákazky síce možno boli pod štátnym dozorom, ale určite nie odborným z hľadiska munično – technického, lebo neexistuje štátny úrad, ktorý by na to mal kompetenciu a odbornú základňu. Takáto kontrola je len zbožným želaním, ktoré mal naplniť pripravovaný zákon. Keď že zákon nemáme, naozaj zostáva kontrola na bedrách podniku samého, teda „Saratovský systém samokontroly“, ako doposiaľ. 

A zasa sa VOP zabaľuje do certifikátov, systémov manažérstva kvality a iných papierových opatrení a seba aj okolie chlácholí vyjadreniami, ako to už teraz bude perfektne fungovať, lebo získali akreditáciu.

Môže si niekto naozaj vážne myslieť, že nejaký certifikát zmení myslenie a prístup ľudí, ktorí tam pracovali pred prvým aj druhým výbuchom a stále boli presvedčení, že oni sú tí najlepší odborníci v odbore a nikto na svete nie je kompetentný im niečo poradiť, nebodaj ich kontrolovať?

A život bežal ďalej, riaditeľa VOP Petra Trgiňu zrazu bez udania dôvodu minister obrany odvolal aj napriek tomu, že podľa informácií ministerstva obrany „má manažérske skúsenosti, je držiteľom rôznych certifikátov a absolventom rôznych kurzov v zahraničí. Je tiež držiteľom bezpečnostnej previerky príslušného stupňa“.

Prebehlo niekoľko týždňov a z ničoho nič ministerstvo  hospodárstva zaslalo do legislatívnej rady vlády návrh nášho dlho očakávaného zákona, akože so zapracovaním pripomienok, ktoré vzniesla legislatívna rada pri jeho prvom prerokovaní. Po preštudovaní tohto návrhu zainteresovaný čitateľ nevychádza z údivu. Nie len že nový návrh zákona je zrazu kompilátom pôvodného návrhu zákona a hore spomínaného nariadenia vlády, ale vyskytli sa v ňom aj zásadné zmeny, predovšetkým v kompetenciách. Podľa tohto návrhu by Ministerstvo hospodárstva a banské úrady naďalej dozorovali výrobu a používanie výbušnín a pyrotechnických výrobkov v civilnom sektore, zabezpečovali poverenie organizácií na výučbu na práce s výbušninami, pyrotechnickými výrobkami a muníciou. Povoľovanie a dozorovanie reálnych činností s muníciou (výroba, likvidácia, preprava, skladovanie) by však zabezpečovalo ministerstvo obrany. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, vyhľadávanie nevybuchnutej munície by povoľovalo a dozorovalo ministerstvo vnútra. Teda zasa sa vraciame vlastne k predchádzajúcej myšlienke vytvorenia dvoch zákonov a tým rozdelenia kompetencií, akurát je to skryté v jednom zákone. Ak opomenieme detail, že sa predkladá úplne iný návrh zákona, aký prebehol medzirezortným pripomienkovým konaním, sprevádzajú tento návrh aj ďalšie zaujímavé dokumenty. V dôvodovej správe sa píše, že zákon nebude mať vplyv na verejné financie a hospodárenie podnikateľskej sféry. V predkladacej správe je už ale požiadavka na 13 pracovných miest odborníkov na muníciu pre ministerstvo hospodárstva a banské úrady, aby sa posilnila kontrolná činnosť. V návrhu uznesenia je uvedená úloha pre ministra financií zabezpečiť na to finančné prostriedky.

Jednoducho povedané, ministerstvo hospodárstva dostane ľudí a peniaze na činnosti, ktoré zo zákona nebude vykonávať a ministerstvo obrany a vnútra nedostanú nič, len sa im pridá robota a zodpovednosť.

Podnikateľské subjekty v oblasti výbušnín si tiež prídu na svoje. Z návrhu zákona vyplýva výrobcom a distribútorom výbušnín okrem povinnosti jednoznačne označovať každý jednotlivý výrobok aj povinnosť každému odberateľovi poskytnúť zariadenie na čítanie označovacích kódov a zber informácií o pohybe výbušnín.

Bez ohľadu na potreby spoločnosti a názoru zúčastnených rezortov sa ministerstvo hospodárstva zasa snaží ušiť zákon na svoj obraz.

A tu je návod, ako si urobiť zákon tak, ako ho chce predkladateľ bez ohľadu na potreby a názory ostatných zainteresovaných. Dva roky sa niečo tvorí a predkladateľ sústavne znechucuje ostatných ignorovaním ich pripomienok a dohôd, ktoré vznikli na vzájomných rokovaniach. Potom sa zákon posunie do pripomienkového konania, podľa možnosti v skrátenom legislatívnom konaní. Pripomienky sa viac – menej zapracujú a materiál putuje do legislatívnej rady vlády, ktorá ho zasa spripomienkuje a dohodne sa ďalší termín predloženia so zapracovanými pripomienkami. Tie sa zasa viac – menej zapracujú, do návrhu sa ešte doplní všetko, čo tam chce predkladateľ, ale ostatní zúčastnení s tým nesúhlasili. Takto vypreparovaný návrh sa znova predloží legislatívnej rade. Predkladateľovi potom už zostáva len ticho dúfať, že legisrada bude riešiť len legislatívno – technickú stránku zákona. Skoro by som zabudol, na portáli právnych predpisov, kde sa zobrazuje aktuálny legislatívny proces a ten je prístupný pre širokú verejnosť, samozrejme zostáva pôvodná verzia a svieti tam poznámka “pripomienkové konanie ukončené“.    

Čo povedať záverom? Naozaj sa niekto snaží sabotovať prijatie zákona? Sú kompetentní na ministerstve hospodárstva presvedčení, že ten zákon nepotrebujeme?  Koľko mŕtvych, zranených a zbúraných fabrík potrebujeme, aby sa konečne urobil vo veciach poriadok?

Môj názor na vec, tvárme sa naďalej, že všetko je v poriadku a keď sa nebodaj zasa niečo stane, bude to len nešťastná náhoda ktorej sa napriek všemožnej snahe kompetentných „objektívne“ nedalo zabrániť.

P. S.  Nie sme v tom sami. Celý svet sa rúti do systému certifikátov, akreditácií, vytvárania kontrolných mechanizmov na kontrolu kontrolných mechanizmov, manuálov, kurzov na čítanie týchto manuálov a prezentácie svojej vlastnej dokonalosti bez hlbších vedomostí. Pozrime sa napríklad do Ameriky, na všetko majú spracované príručky, postupy  a od pracovníkov sa vlastne nevyžaduje žiadna hlbšia znalosť, len čítať postupne manuál a plniť jeho pokyny. Čo sa ale stane, keď zomrú poslední ľudia, ktorí veciam rozumeli a boli schopní tie manuály napísať?  Bude nasledovať ďalšie štádium vývoja života na planéte tak, ako po vymretí dinosaurov? Oni vládli tejto planéte 200 miliónov rokov, koľko tu budeme my?